Pakt o migrácii a azyle: kompromis, ktorý nevyšiel

Európska komisia 23. septembra predstavila svoj návrh Paktu o migrácii a azyle, ktorý má byť návrhom nového prístupu, predstavujúceho kompromis medzi zodpovednosťou a solidaritou. Cieľ bol jasný: vlk má byť sýty a koza celá, zdá sa však, že napokon sa ani vlk nenaje, ani koza nezostane bez ujmy.

Už od podpísania prvej Dublinskej dohody v roku 1990 bojuje Európa s prijatím spoločnej politiky v oblasti migrácie a azylu. Zatiaľ však máme 27 veľmi rozdielnych azylových systémov, koexistujúcich v spoločnom priestore, a jediným styčným bodom je kontrola vonkajších hraníc Schengenu.

Dnes, tridsať rokov od Dublinu I, je bilancia hrôzostrašná: viac ako 35-tisíc mŕtvych na hraniciach, z nich 621 v Stredozemnom mori len za rok 2020. Európa sa stala najnebezpečnejšou destináciou sveta pre migrantov a utečencov. Politická súvaha nie je o nič veselšia: od utečeneckej krízy v rokoch 2015 – 2016 sa debaty medzi členmi Únie na túto tému stali toxickými a téma samotná natoľko výbušnou, že dosiahnutie akejkoľvek dohody sa zdalo nemožné.

Nemalú úlohu zohrala aj v kampani za brexit, ktorá sa do veľkej miery opierala práve o tento európsky debakel, sľubujúc občanom Spojeného kráľovstva „znovunadobudnutie kontroly nad svojimi hranicami“. Nedávny požiar v gréckom utečeneckom tábore Moria, ktorý obývalo 13-tisíc osôb, ponechaných svojmu osudu na ostrove Lesbos, opäť pripomenul naliehavú potrebu vyjsť z tejto slepej uličky, politickej i humanitárnej.

Práve preto boli očakávania od nového Paktu o migrácii a azyle, ktorého predstavenie bolo posunuté na skorší termín práve v nadväznosti na požiar v tábore Moria, pomerne veľké. Vo svojom prejave o stave Únie 16. septembra predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ohlásila nový prístup k migrácii, „humánny a súcitný“, ako aj koniec dublinského systému, ktorý má byť nahradený novým, „solidárnym“ mechanizmom.

Bolo nevyhnutné, aby Komisia znova prevzala iniciatívu v tejto oblasti, v ktorej každá jedna humanitárna kríza, každý utečenecký tábor, každý vyhasnutý život v Stredozemnom mori a každá loď čakajúca na povolenie vplávať do prístavu, do veľkej miery podkopávala európsky projekt. Je preto chvályhodné, že sa Komisia opäť pustila do riešenia témy migrácie a azylu, a pokúsila sa prísť s plánom, ktorý by predstavoval kompromis prijateľný pre všetkých.

Žiaľ, predstavené návrhy nepôsobia ako kompromis medzi solidaritou a zodpovednosťou, ale skôr medzi zbabelosťou a cynizmom. Keď sa nepodarilo presvedčiť štáty odmietajúce prijať žiadateľov o azyl, Komisia sa im prispôsobila. V hľadaní kompromisu by nebolo nič zlé, v tomto konkrétnom však vidíme hneď dvojitú pascu pre spoločný európsky projekt.

Na jednej strane, viaceré opatrenia navrhované v Pakte sú v priamom rozpore s právom na azyl a Ženevskou konvenciou, ktorá je jeho uholným kameňom. Podľa nej má právo požiadať o azyl každý človek, a má tiež právo na to, aby jeho žiadosť bola posúdená. Európska komisia však navrhuje zavedenie mechanizmu, na základe ktorého by časti osôb, prichádzajúcich na európske územie, bolo toto právo odopreté a boli by rovno vyhostené tam, odkiaľ prišli. V čase, keď čoraz viac demokracií vo svete toleruje porušovanie ľudských práv, je o to znepokojivejšie vidieť Európsku úniu zriekať sa dodržiavania pravidiel, medzinárodného práva a ľudských práv, na ktoré doposiaľ vždy kládla dôraz.

Na druhej strane navrhovaný pakt zavádza princíp tzv. flexibilnej solidarity, ktorý umožní členským štátom vybrať si medzi prijatím žiadateľov o azyl na svoje územie a organizovaním návratu osôb, ktorým bola žiadosť o azyl zamietnutá. Cieľom tohto ustanovenia je vyjsť v ústrety štátom, ktoré odmietali prijať utečencov, a zároveň ich primäť k inému ekvivalentnému príspevku. Obávame sa však, že autori takto nechtiac prichystali nečakaný politický dar pre nacionalistických lídrov.

Nepochybujme, že taký Viktor Orbán bude ochotne nápomocný pri návratoch neoprávnených žiadateľov za ostnatý drôt, pričom bude zdôrazňovať, že od začiatku mal pravdu a prichádza na jeho slová (hoci, ako sa nechal počuť, nežiadal riadenie migrácie, ale jej zastavenie).

Práve fakt, že členské štáty odmietajúce prijať žiadateľov o azyl budú musieť financovať ich návraty, má však potenciál byť ďalším olejom do dnes vyhasínajúcej debaty o migrácii. Vo Francúzsku boli priemerné náklady na návraty vyčíslené na približne 14-tisíc eur na osobu, čo keď sa „správne“ podá občanom v krajinách, kde sociálne dávky, dôchodky ani platy nedosahujú ani zlomok tejto sumy, môže to ľahko viesť k ďalšiemu nenávistnému, antibruselskému naratívu.

Existuje však iná cesta, ktorá by s pomocou proeurópskych, progresívnych síl v týchto štátoch mohla mať úspech. Pretože takéto sily tu existujú, ale sú oslabené zakaždým, keď Európa čo i len o kúštik ustúpi nacionalistom. A práve s ich pomocou by sme mohli dospieť k riešeniu, ktoré ako jediné dokáže byť odpoveďou na prípadné budúce migračné krízy a ktorým je spoločná azylová a migračná politika, založená na jednotných a jasných pravidlách udeľovania azylov a zároveň na efektívnej integračnej politike. Obávame sa, že bez nej bude Pakt o migrácii a azyle odsúdený na zánik.

Ešte je čas: rokovania s jednotlivými členskými štátmi sa len otvárajú. Ak však Komisia bude naďalej používať recepty, ktoré sa už roky ukazujú ako nefungujúce, bude sa politická priepasť naďalej prehlbovať a životy v Stredozemnom mori budú naďalej zbytočne vyhasínať.

article published on October 21, 2020 in DennikN newspaper

Katarína Cséfalvayová
François Gemenne

Čas hovoriť o revolúcii 5G

Telekomunikačná sieť piatej generácie je spájaná s veľkými očakávaniami.

Len pred pár dňami prešla médiami málo povšimnutá informácia, že slovenská vláda odsúhlasila dokument deklarujúci “odhodlanie posilniť vzájomnú spoluprácu v oblasti 5G sietí” s USA.

Netreba zdôrazňovať, že ide o vážne rozhodnutie. Nie veľa krajín (zatiaľ sedem) v EÚ sa k predmetnej iniciatíve zatiaľ pridalo. Je to krok, ktorý nielen potvrdzuje strategický vzťah s naším spojencom, ale aj predurčuje vylúčenie čínskych dodávateľov.

Kritická infraštruktúra štátu

Problematika nových 5G sietí teda vonkoncom nie je obmedzená na technologické úskalia, prípadné zdravotné aspekty, ale stala sa aj témou geopolitického súperenia, zahraničnej i bezpečnostnej politiky.

Slovensku sa verejná diskusia o 5G sieti tak trochu vyhýbala, možno s výnimkou sociálnych sietí, kde sa šírili hoaxy o zdravotných rizikách, ktoré vraj majú byť spojené s ich prevádzkou.

Telekomunikačná sieť piatej generácie je spájaná s veľkými očakávaniami. Jej zavedenie pravdepodobne zasiahne každé odvetvie ľudskej činnosti. 5G siete sa stanú kritickou infraštruktúrou štátu podobne ako napríklad elektrické rozvody, vodovody, cesty alebo dráhy a letiská.

Ozývajú sa aj predpovede, že celosvetovo umožnia niečo ako ďalšiu priemyselnú revolúciu zasahujúcu každý sektor od poľnohospodárstva, cez zdravotníctvo až po obranu.

Nielen náš smartfón, autá, domácnosti, verejná doprava či fabriky sú čoraz viac riadené počítačovými čipmi a senzormi. Tieto zariadenia dennej potreby sú už dnes poprepájané cez komunikačné siete. A už dnes hovoríme o vysokej závislosti od kyberpriestoru.

Zasiahne do všetkých odvetví

Vďaka až stonásobnej rýchlosti oproti existujúcim komunikačným sieťam 5G umožní masívny rast celého ekosystému tzv. internetu vecí. Je to koncept (väčšinou bezdrôtovej) siete s pripojenými objektmi najrôznejších druhov, ako napríklad chladnička, smartfón, kotol na kúrenie,  kamery, rôzne senzory, čipy, ale napríklad aj autonómne autá.

Nasledujúce desaťročie má byť predovšetkým v znamení rozšírenia 5G siete, počtu pospájaných objektov a používateľov. Možný vplyv tohto procesu ďaleko presahuje úvahy o rýchlosti stiahnutia filmov do nášho osobného počítača.

Predpokladá sa, že bude mať výrazný vplyv na (ne)zamestnanosť vo firmách. Tie sa totiž budú môcť oveľa viac spoľahnúť na nové technológie a robotické prvky. Budú sa môcť ovládať takmer v reálnom čase s využitím umelej inteligencie a minimalizovaním ľudskej práce.

Umožnia tak napríklad operácie na diaľku, bezpečnú prevádzku vysokorýchlostných vlakov, dronov, ale aj už spomínaných samohybných osobných či nákladných áut, autobusov, alebo napríklad kombajnov či iných mechanizmov v poľnohospodárstve.

Rovnako v obrane sa očakáva, že sa otvoria úplne nové možnosti. Digitalizácia, masívne využívanie umelej inteligencie spolu so super rýchlym prenosom úplne nanovo môžu nastaviť parametre obranných spôsobilostí.

Na druhej strane je tu aj predpoklad, že dôjde k vytváraniu nových pracovných miest spojených práve s rozšírením technologických možností. Niečo napovedá nebývalý nárast registrovaných patentov v EÚ, ktoré majú spojitosť s 5G sieťou. Preto viacerí pozorovatelia predpovedajú, že práve 5G sieť a s ňou spojené technologické novinky môžu byť cestou, ktorá vyvedie Európu z postcovidovej recesie.Vypnúť reklamu

Sústreďme sa na vysvetlenia

Jednoducho, 5G sieť má potenciál premeniť spoločnosť a spôsob ako v nej fungujeme viac ako doterajšie technológie založené na internetovom pripojení.

Znamená to samozrejme aj potenciálne oveľa väčšie zdroje ohrození – pre jednotlivca i pre celú spoločnosť. Práve preto bezpečnosť siete a na ňu nadviazaných technológií bude kľúčová.

Aj preto prvé z očakávaných rozhodnutí slovenských štátnych orgánov sa týka zásadného nastavenia: s kým budeme spolupracovať pri budovaní novej kritickej infraštruktúry založenej na 5G, na ktorú sa bude v budúcnosti spoliehať aj naša vláda?

Čínske spoločnosti sú totiž spájané s podozreniami, že hoci sa snažia prezentovať ako súkromné entity, stále spadajú pod kontrolu čínskej vlády a podliehajú zákonu, ktorý čínskym subjektom ukladá povinnosť podieľať sa na špionáži.

Hoci napríklad spoločnosť Huawei navrhla, že dá k dispozícii svoje zdrojové kódy, aby sa mohla podieľať na výstavbe 5G infraštruktúry, zdá sa, že pre štátne orgány mnohých krajín (vrátane Slovenska) to nie je dostatočná záruka.

Napríklad v Česku obdoba našej SIS, ale aj aj tamojší NBÚ, vydali jednoznačné varovania pred “bezpečnostným rizikom” pri spolupráci s čínskymi telekomunikačnými spoločnosťami. Ukazuje sa, že naše úrady idú rovnakým smerom, o čom napokon svedčí aj odsúhlasenie deklarácie slovenskej vlády o spolupráci s USA pri budovaní 5G siete.

Je dôležité, aby sa regulačný rámec, ktorý bude vláda vytvárať, nastavil dobre už na začiatku. A aby bola téma zároveň aj dobre vysvetľovaná. Ak naozaj už dnes rozhodujeme o parametroch zavedenia technológií, ktoré majú ovplyvňovať celé sektory ekonomiky i fungovania vlády v budúcnosti, dôkladná verejná diskusia je nevyhnutnosťou.

Ak štátne orgány podcenia komplexnosť témy, ľahko sa môže stať, že prílišná regulácia, nedostatočný prístup k inovatívnym technológiám, môže z 5G spraviť nočnú moru bezpečnostných expertov a brzdu inovácií. A pri nedostatočnej komunikácii téma 5G pre nemalú časť populácie ostane len matnou obavou zo zdravotných rizík, o ktorých sa dočítali kdesi na facebooku.

https://komentare.sme.sk/c/22513754/cas-hovorit-o-revolucii-5g.html

Martin Fedor

What our response to the COVID-19 pandemic tells us of our capacity to respond to climate change

In the face of the COVID-19 pandemic, many governments are currently implementing urgent, costly and radical measures to slow down the spread of the pandemic.

Many of these measures result in very significant cuts in greenhouse gas emissions and atmospheric pollution – some of them sparing lives, as a result of lower levels of air pollution. Though the global impact of the pandemic on climate change will be difficult to assess, one thing is certain: it is possible for world leaders to take urgent and radical measures in the face of an imminent threat, and for the populations to accept them. Yet we have not been able, so far, to take similar measures to confront climate change, despite repeated calls from activists and scientists alike to declare a state of ‘climate emergency’.

In the midst of the sanitary crisis, many were prompt to point out the similarities between climate change and the pandemic. Both were global crises, requiring urgent responses on the basis of scientific advice. Therefore, many activists were quick to suggest that the measures implemented to fight against the spread of the pandemic had to be replicated to slow down climate change: ‘we must respond to climate change like we are responding to coronavirus’, argued Zero Hour founder Jamie Margolin in Teen Vogue magazine. Others went a step further and claimed the pandemic was an ‘ultimatum of nature’, a ‘revenge of the Earth’ or even ‘good news for the environment’. #WeAreTheProblem was a popular hashtag on social media as many countries were in lockdown, as if the pandemic were eventually a way for nature to reclaim its rights…

Continues on the website as published

François Gemenne

« Faute de convaincre les pays rétifs à l’accueil des migrants, l’Europe cède à leurs exigences »

Katarina Csefalvayova, directrice du think tank Institute for Central Europe, et François Gemenne, chercheur en science politique, estiment, dans une tribune au « Monde », que le pacte européen sur la migration et l’asile, présenté le 23 septembre, n’est pas un compromis entre solidarité et responsabilité, mais plutôt entre lâcheté et cynisme…

Katarína Cséfalvayová

Fungovanie rezortu obrany po prvých šiestich mesiacoch

Vyjadrenie Martina Fedora otázke webu Refresher k hodnoteniu fungovania rezortu obrany po prvých šiestich mesiacoch:

Samozrejme na komplexnejšie hodnotenie fungovania je polrok veľmi málo. Dovolím si preto len niekoľko poznámok:

Je cenné keď počúvame jednoznačné prihlásenie sa k spojencom, od ktorých je odvodená bezpečnosť nášho štátu. Občania nemusia tŕpnuť, kto, čo povedal a ako to myslel. Je dôležité, aby v základných otázkach nezneli rôznorodé hlasy s rôznymi možnosťami výkladu. Ministerstvo komunikuje veľmi dobre a presvedčivo, že sme súčasťou obrannej spojeneckej aliancie a nedáva v tomto zmysel priestor na pochybnosti.
Minister sa dokázal obklopiť viacerými intelektuálne zdatnými a kompetentnými ľudmi, ktorí snáď budú mať dostatočný priestor uplatniť svoje kvality.
Treba počkať či vedenie rezortu bude pretláčať reformy zamerané na vylepšenie fungovania rezortu, alebo sa uspokojí s ľahšou cestou silného pôsobenia v oblasti sebaprezentácie.
S nástupom nového vedenia sú spojené vysoké očakávania smerom k obstaraniu nového vybavenia pre vojakov a spôsobu výberu vojenskej techniky, materiálu či služieb. Uvidíme tiež, nakoľko budú ambície vedenia rezortu narážať na realitu schválených obranných výdavkov, ktoré najmä v čase Covid-u nemusia byť úplne predvídateľné a stabilné.
Snaha o väčšie zapojenie slovenského obranného priemyslu v obstarávaní ministerstva a podpora jeho subjektov v zahraničí je sympatická, ale hodnotiteľná až po dlhšom časovom úseku. Treba si tiež všimnúť odvahu ministra na osobnú a priamu komunikáciu s podnikateľmi, čo nie vždy bolo súčasťou práce jeho predchodcov. (Výrazný neúspech slovenskej húfnice v tendri na blízkom českom trhu naznačuje komplikovanú pozíciu našich exportérov ucelých technologických projektov na iných zahraničných trhoch.

Kam až siaha akademická sloboda?

Možno nastal čas pýtať sa, či aj akademická samospráva nepotrebuje pomoc zvonka.

V ostatnom čase sa zdá, že skôr ako vďaka vedeckej excelentnosti či kvalite absolventov sa o slovenskom akademickom priestore hovorí v súvislosti s prešľapmi a so škandálmi, ako sú plagiátorstvo, podvodné získavanie titulov či dnes už mesiace trvajúca neštandardná situácia na FIIT STU.

A hoci je problém v drvivej väčšine prípadov jasne viditeľný a pomenovaný, riešenia akosi absentujú. Akýkoľvek zásah zvonka by totiž bol vnímaný veľmi citlivo, platí predsa akademická sloboda, ktorú garantuje zákon. Tú si ako akademička vážim a rešpektujem ju, nadobúdam však stále silnejší pocit, že za 30 rokov demokracie sme si nestihli vo vysokom školstve vybudovať kultúru, ktorá by na akademickú slobodu a ťarchu zodpovednosti, ktorá s ňou ide ruka v ruke, v plnej miere dozrela.

Aj prípady medializované v ostatných dňoch ma vedú k otázke, kde sa akademická sloboda končí? A čo ak je zneužívaná? Disponuje akademická obec mechanizmami na svoju vlastnú opravu?

Vo vysokom školstve som pôsobila niekoľko rokov, témam spojeným s vysokoškolským vzdelávaním, vedou a výskumom som sa venovala aj ako členka školského výboru v Národnej rade. Za ten čas som zozbierala množstvo prípadov z vlastnej skúsenosti aj od kolegov a študentov z celého Slovenska, ktoré svedčia o tom, ako ľahko môže byť akademická sloboda zneužitá. A ako často to, žiaľ, vedie k tomu, že tí lepší študenti, zamestnanci, učitelia, výskumníci znechutene odchádzajú preč. Preč zo školstva, preč zo Slovenska.

Je v poriadku, ak jeden človek zastáva na univerzite viacero funkcií, ktoré sú si vzájomne podriadené, a tak sa zodpovedá sám sebe a sám seba hodnotí? Je v poriadku, ak dekan prijíma a prepúšťa zamestnancov len na základe vlastného uváženia a de facto tak rozhoduje o zložení akademického senátu, ktorý dekana volí a ako jediný ho môže odvolať? Je v poriadku, ak dekan zamestnáva svojich rodinných príslušníkov a priateľov bez ohľadu na ich kompetentnosť a odbornosť? Je v poriadku, ak dekan len na základe vlastného uváženia určuje svojim zamestnancom polovicu výšky mzdy? Je v poriadku, ak uchádzač získa akademický titul za prácu, ktorá je preukázateľným plagiátom, a to s vedomím školiteľa i skúšobnej komisie?

A neprispievajú aj takéto prípady k podpriemernej kvalite slovenského vysokého školstva?

Podobnú situáciu sme zažili nedávno v úplne odlišnej sfére a s jej dôsledkami sa len začíname vyrovnávať. Uzavretý samosprávny systém vedúci k fatálnym zlyhaniam, prípadom rodinkárstva, korupcie, netransparentného rozhodovania pod pokrievkou nezávislosti a nedotknuteľnosti. Nepekný príbeh slovenského súdnictva sa nám začal odkrývať len nedávno. A tak ako sme boli ochotní uznať, že systém sudcovskej samosprávy vyžaduje korekcie (pri rešpektovaní nezávislosti justície), nastáva možno čas položiť si otázku, či aj v prípade akademickej samosprávy nedozrel čas na reformy. A ak neprichádzajú zvnútra systému, možno je čas na pomoc zvonka.

publikované 16. júla 2020 13:24 v Denník N

Katarína Cséfalvayová

SMK chce konflikt, nie autonómiu.

Maďari na Slovensku potrebujú normálne, moderné zastupovanie svojich záujmov.

Memorandum, ktoré zástupcovia SMK odovzdali premiérovi pri príležitosti stého výročia Trianonu, sa len ťažko dá interpretovať inak ako požiadavka autonómie, akokoľvek by signatári krčili plecami, že slovo “autonómia” text neobsahuje a že bol nesprávne pochopený.

Pamätám si, ako na mňa v 90. rokoch spolužiaci v základnej škole pokrikovali “Za Dunaj!”, a preto si nesmierne cením pokrok, ktorý sme od tých čias vo vzájomných vzťahoch urobili. Nevraživosť vystriedala tolerancia a vzájomné spolužitie, hoci občas môže mať svoje úskalia, sa za minulé obdobie dá označiť za harmonické.

V posledných rokoch sa navyše maďarskej komunite podarilo dosiahnuť dôležité víťazstvá, ako záchrana málotriednych škôl (z ktorých mnohé sú národnostné), dvojjazyčné dopravné značenie na územiach s menšinovým obyvateľstvom či zvýšenie prostriedkov na rozvoj menšinovej kultúry. Prečo teda práve teraz prichádza požiadavka na autonómiu, respektíve “maďarské okolie s maďarskou samosprávou”?

Získať hlasy poburovaním

Ocitli sme sa v situácii, keď po prvýkrát za históriu samostatného Slovenska nemá maďarská menšina vlastné zastúpenie v parlamente. Možno pod vplyvom celkovej ideovej a programovej vyprázdnenosti politiky, možno pre konflikty medzi jej politickými predstaviteľmi navzájom a preto, že maďarské strany sa viac ako reálnou ponukou pre voličov pred voľbami zaoberali samy sebou, maďarskí voliči vo veľkom počte zostali v deň volieb doma alebo odovzdali dôveru niektorej zo slovenských politických strán. Rozčarovanie politických zástupcov maďarskej menšiny je pochopiteľné, rovnako ako snaha získať v budúcnosti významnejšiu voličskú podporu.

Je však odsúdeniahodné, ak túto podporu chce niekto získavať vyvolávaním konfliktu, nenávisti, a vymazaním dlhých rokov dobre vykonanej práce v oblasti slovensko-maďarských vzťahov. Pretože som presvedčená, že presne o toto autorom memoranda maďarskej komunity išlo. Nie o autonómiu či maďarskú samosprávu. Ale o konflikt.

Opísať podstatu autonómie bez toho, aby sme ju zmienili, tváriť sa, že sme zostali nepochopení, ale pritom sa modliť, aby tento výstrel zasiahol presne tam, kde bol mierený – na najnižšie nacionalistické pudy na opačnom brehu, na to, že sa hádam nájde niekto z kotlebovsko-slotovskej komunity, kto urobí tlačovku a pošle Maďarov aj s ich memorandom opäť za Dunaj. Aby sme mohli byť tými, ktorí ochránia Maďarov na Slovensku pred útlakom, ktorí im vybojujú práva, a koho musí voliť každý, kto po maďarsky hovoriť chce, aby po maďarsky hovoriť vôbec mohol. Inými slovami, získať preferencie a hlasy nie programom a ideou, ale vyvolávaním konfliktu a rozsievaním strachu.

Máme na viac

Som rada, že ani niekoľko dní po odovzdaní memoranda neprišla iná reakcia ako zdvihnuté obočia a verím, že to tak aj zostane. Pocit trpkosti však ešte nejaký čas pretrvá.

Pretože som presvedčená, že maďarská komunita má predsa na viac, než na šibrinkovanie autonómiou, ktoré svedčí skôr o myšlienkovej vyprahnutosti jej súčasných politických zástupcov. Rozprávajme sa o potrebných zmenách v menšinovom vzdelávaní, v oblasti kultúry, dokonca aj o zlepšení fungovania samosprávy v prospech menšín, ale robme to tak, ako sa patrí na 21. storočie.

A nie vzývaním zlých duchov trianonského obdobia.

publikované 20. júna 2020 8:23 v SME

Katarína Cséfalvayová