Kam až siaha akademická sloboda?

Možno nastal čas pýtať sa, či aj akademická samospráva nepotrebuje pomoc zvonka.

V ostatnom čase sa zdá, že skôr ako vďaka vedeckej excelentnosti či kvalite absolventov sa o slovenskom akademickom priestore hovorí v súvislosti s prešľapmi a so škandálmi, ako sú plagiátorstvo, podvodné získavanie titulov či dnes už mesiace trvajúca neštandardná situácia na FIIT STU.

A hoci je problém v drvivej väčšine prípadov jasne viditeľný a pomenovaný, riešenia akosi absentujú. Akýkoľvek zásah zvonka by totiž bol vnímaný veľmi citlivo, platí predsa akademická sloboda, ktorú garantuje zákon. Tú si ako akademička vážim a rešpektujem ju, nadobúdam však stále silnejší pocit, že za 30 rokov demokracie sme si nestihli vo vysokom školstve vybudovať kultúru, ktorá by na akademickú slobodu a ťarchu zodpovednosti, ktorá s ňou ide ruka v ruke, v plnej miere dozrela.

Aj prípady medializované v ostatných dňoch ma vedú k otázke, kde sa akademická sloboda končí? A čo ak je zneužívaná? Disponuje akademická obec mechanizmami na svoju vlastnú opravu?

Vo vysokom školstve som pôsobila niekoľko rokov, témam spojeným s vysokoškolským vzdelávaním, vedou a výskumom som sa venovala aj ako členka školského výboru v Národnej rade. Za ten čas som zozbierala množstvo prípadov z vlastnej skúsenosti aj od kolegov a študentov z celého Slovenska, ktoré svedčia o tom, ako ľahko môže byť akademická sloboda zneužitá. A ako často to, žiaľ, vedie k tomu, že tí lepší študenti, zamestnanci, učitelia, výskumníci znechutene odchádzajú preč. Preč zo školstva, preč zo Slovenska.

Je v poriadku, ak jeden človek zastáva na univerzite viacero funkcií, ktoré sú si vzájomne podriadené, a tak sa zodpovedá sám sebe a sám seba hodnotí? Je v poriadku, ak dekan prijíma a prepúšťa zamestnancov len na základe vlastného uváženia a de facto tak rozhoduje o zložení akademického senátu, ktorý dekana volí a ako jediný ho môže odvolať? Je v poriadku, ak dekan zamestnáva svojich rodinných príslušníkov a priateľov bez ohľadu na ich kompetentnosť a odbornosť? Je v poriadku, ak dekan len na základe vlastného uváženia určuje svojim zamestnancom polovicu výšky mzdy? Je v poriadku, ak uchádzač získa akademický titul za prácu, ktorá je preukázateľným plagiátom, a to s vedomím školiteľa i skúšobnej komisie?

A neprispievajú aj takéto prípady k podpriemernej kvalite slovenského vysokého školstva?

Podobnú situáciu sme zažili nedávno v úplne odlišnej sfére a s jej dôsledkami sa len začíname vyrovnávať. Uzavretý samosprávny systém vedúci k fatálnym zlyhaniam, prípadom rodinkárstva, korupcie, netransparentného rozhodovania pod pokrievkou nezávislosti a nedotknuteľnosti. Nepekný príbeh slovenského súdnictva sa nám začal odkrývať len nedávno. A tak ako sme boli ochotní uznať, že systém sudcovskej samosprávy vyžaduje korekcie (pri rešpektovaní nezávislosti justície), nastáva možno čas položiť si otázku, či aj v prípade akademickej samosprávy nedozrel čas na reformy. A ak neprichádzajú zvnútra systému, možno je čas na pomoc zvonka.

^{publikované 16. júla 2020 13:24 v Denník N}